Preklad poviedky O Home que Agardaba que lle Dixesen o que Tiña que Facer (Muž, ktorý čakal, kým mu povedia, čo má robiť) z knihy Made in Galiza, autor – Séchu Sende.
Tradução do galego-português para o eslovaco do relato O Home que Agardaba que lle Dixesen o que Tiña que Facer do livro de Séchu Sende intitulado Made in Galiza.
Séchu’s biography
Séchu Sende – MADE IN GALIZA
|
MUŽ, KTORÝ ČAKAL, KÝM MU POVEDIA, ČO MÁ ROBIŤ
Bavilo ho dívať sa, ako sa bielizeň suší na sušiaku a čakať celý deň na chvíľu, kým ju niekto nepríde pozbierať a neodnesie cestou propri rieke. Potom čakal, až kým mu nezačalo byť chladno alebo mu niekto nepovedal Chytí ťa tu noc, ak sa nevrátiš domov. A pomaly, s pohľadom upretýmna zem, vykročil cez polia. Bol to muž, ktorý čakal, kým mu povedia, čo má robiť. Nemá žiadnu iniciatívu, vravievali susedia. Aká škoda, hovorievali susedky.
Raz mu niekto povedal Mal by si začať čítať romány, aby ti ušiel čas. A tak tým strávil dva roky a vychádzal von, len keď išiel do knižnice. Jedného dňa si na pár sekúnd pomyslel, že by rád tiež napísal jeden taký román, ani za svet sa však nevedel rozhodnúť, akým slovom začať.
Inokedy mu zas niekto povedal Mal by si vymaľovať dom, a muž, ktorý sa nikdy nevedel rozhodnúť, si vymaľoval dom. Najprv sa spýtal suseda Ktorý maliar sa ti páči? A potom vymaľoval celý dom v štýle Chagalla.
Keď mu nik nevravel, čo by mal robiť, zapol si televíziu a nerobil nič. Smial sa, keď sa smiali, plakal, ak plakali. A keď ho bolela hlava, spal.
Vždy so všetkými súhlasil a pochyboval, keď iní pochybovali. Neviem, čo mám dnes robiť, vravel prvému okoloidúcemu. Kúp si prasa, vraveli mu. Jasné, odvetil. Nasadni na autobus a odcestuj. Jasné, jasné. Mal by si sa vrátiť do svojho rodiska, zdá sa, že ti chýba. Mal by si sa zoznámiť s nejakou ženou. Aha, pomyslel si.
Ahoj, chcel by som sa zoznámiť, povedal prvej žene, ktorá išla okolo. Tak, ja som Lucia. Ahoj Lucia, teší ma, dobrý deň, odvetil a zahľadel sa na ňu. Ozvala sa Na čo hľadíš? A on na to Keď teraz neviem, čo mám robiť. A Lucia mu povedala No, mohol by si mi povedať, ako sa voláš, pozorovať plávajúce lode a uchádzať sa o miesto starostu.
Spravil všetky tri veci.
Ako starosta si počínal dobre. V prvý deň sa vzdal funkcie. Predtým zhromaždil všetkých občanov a spýtal sa ich Čo by som mal podľa vás spraviť?
Dedinčanom najprv klesla sánka a potom, po hodinách diskusií, sa dohodli na štyroch veciach:
1. Že treba postaviť tri pouličné lampy.
2. Kúpiť koňa, aby sa na ňom v utorky mohli voziť deti.
3. Postaviť závod na ľadové gaštany.
4. A nech starosta odstúpi, aby mohli aj naďalej rozhodovať sami medzi sebou.
Len čo doznel potlesk, pristúpila k nemu Lucia a zašepkala mu do ucha Teraz by si mal vyhodiť telku von oknom a zistiť, čo vlastne chceš robiť.
Išlo to pomaly a zložito, ale po niekoľkých mesiacoch začal prichádzať na to, čo vlastne chce. Spočiatku sa občas mýlil, napríklad vtedy, keď cez deň zapol všetky svetlá. Alebo robil veci, ktoré sa zdali nezmyselné, napríklad v deň, keď do kostola odparkoval traktor. A niekedy pochyboval, ako každý. Jedného dňa sa však rozhodol kúpiť dve lyžice, v iný žmurknúť na Luciu, inokedy zostrojiť teleskop, až sa napokon dal do písania románov.
|
O HOME QUE AGARDABA QUE LLE DIXESEN O QUE TIÑA QUE FACER
Gustaba de ollar a roupa secando no tendal e esperaba todo o día o momento en que alguén viñese recollela e a levase polo camiño do río. Despois ou agardaba que o collese o frío ou alguén lle dixese Vaiche vir a noite se non volves à casa. E poñíase a andar polo camiño dos prados devagar mirando o chan. Era o home que esperaba que lle dixesen o que tiña que facer. Non ten ningunha iniciativa, dicían os veciños. É unha pena, dicían as veciñas.
Un día alguén lle dixo Deberías ler novelas para pasar o tempo. E pasou dous anos sen saír apenas da casa máis que para ir buscalas à biblioteca. Un día chegou a pensar durante uns segundos que lle gustaría escribir unha novela como aquelas, mais foille imposíbel decidir por que palabra empezar.
Alquén lle dixo outro día Deberías pintar a casa, e o home que nunca decidía pintou a casa. Primeiro preguntoulle ao veciño Cal é o teu pintor favorito? E logo pintou toda a casa como un cadro de Chagall.
Cando ninguén lle dicía que facer, prendía a televisión e non facía nada. Ría se rían, choraba se choraban. E cando lle doía a cabeza, durmía.
Sempre estaba de acordo con todo o mundo e dubidaba cando a xente dubidaba. Non sei que facer hoxe, dicíalle ao primeiro que pasaba. Merca un porco, dicíanlle. Claro, dicía el. Fai unha viaxe en autobús. Claro, claro. Deberías volver ao teu país, perece que o fas de menos. Claro, claro, claro. Tiñas de coñecer unha muller. Ahá, pensaba.
Ola, gustaríame coñecerte, díxolle à primeira muller que pasou ao seu lado. Pois eu chámome Lucía. Ola Lucía, encantado de coñecerte, bos días, díxolle e quedou ollando para ela. Ela díxolle Que miras? E el díxolle É que agora non sei que facer. E Lucía díxolle Pois podías dicirme como te chamas, mirar pasar os barcos e presentarte a alcalde.
El fixo as tres cousas.
Como alcalde fixo unha boa xestión. Dimitiu o primeiro día. Antes reuniu todos os veciños e veciñas e díxolles Que queredes que faga?
A veiñanza primeiro abriu moito a boca e, despois de varias horas discutindo, decidiu catro cousas:
1. Que había que poñer tres farois.
2. Mercar un cabalo para pasear os meniños os martes.
3. Montar unha fábrica de marrón glacé.
4. E que o alcalde dimitise para seguir dicidindo entre todos a todas.
Despois dos aplausos Lucía achegóuselle e dícolle no ouvido Agora deberías tirar a tele pola xanela a aprender a saber o que queres facer.
Foi puco a pouco e complicado, mais despois de varios meses comezou a decubrir o que quería. Ao primeiro às veces equivocábase, como aquel día que prendeu todas as luces de día. Ou facía cousas aparentamente sen sentido, como aquel outro que meteu o tractor na ingrexa. E às veces dubidaba, como todo o mundo. Mais un día deciciu mercar dúas culleres; outro día, chiscarlle un ollo a Lucía; outro construír un telescopio e ao final, ao final acabou escribindo as novelas.
|
SÉCHU SENDE
Súčasný galícijský spisovateľ Séchu Sende (1972, Padrón), plným menom Xosé Luís Gonzáles Sende, je povolaním učiteľ. Do literatúry vstúpil románom Pôvod (Orixe), za ktorý získal prestížnu galícijskú literárnu Cenu Blanca Amora.
Jeho zatiaľ posledným vydaným dielom je zbierka poviedok Made in Galiza (2007), za ktorú mu Združenie galícijských vydavateľov udelilo Cenu Anxela Casala za najlepšiu knihu roka a ktorá sa teší veľkému záujmu čitateľov, o čom svedčí aj už šieste vydanie tejto knihy. Venuje sa v nej otázke života na pomedzí dvoch jazykov – galícijčiny a španielčiny – konkrétne zaujímavému javu v súčasnej galícijskej spoločnosti, ktorým sú tzv. neofalantes, teda Galícijčania, ktorí, ako i samotný autor, od mala až do dospelosti hovorili takmer výlučne po španielsky a po galícijsky sa naučili až takmer v dospelosti. Vysmieva sa z predsudkov (predovšetkým samotných Galíjcičanov) voči galícijskému jazyku, pričom naplno využíva sebairóniu a najmä svojrázny galícijský humor zvaný retranca. V troch ukážkach, ktoré prinášame, sa pozerá na otázku galícijskej národnej obrody striedavo poetickým (Žena, ktorá žila v budúcnosti) a humorným pohľadom (Galicijčina: Jak začít) a do tretice tému spracúva formou akejsi modernej bájky (Muž, ktorý čakal, kým mu povedia, čo má robiť).
Prvú ukážku možno čítať „len“ ako báseň, zároveň však ide o kritiku pomalej zmeny v myslení ľudí. Ďalšia predstavuje ironicko-humorný návod, ako sa naučiť hovoriť po galícijsky – a nenechať sa pritom odradiť predsudkami – a to iných ľudí i svojimi vlastnými, v skutočnosti určený samotným Galícijčanom. Keďže druhá poviedka je čiastočne napísaná po španielsky a čiastočne po galícijsky – použili sme češtinu na miestach, kde je v origináli použitá španielčina. Hoci z viacerých hľadísk majú obe kombinácie jazykov pomerne málo spoločné, rozhodujúcim kritériom pre výber češtiny bol fakt, že tak, ako v pôvodnej verzii, aj v preklade bolo potrebné použiť dva jazyky, ktoré sú čitateľovi dôverne známe, s ktorými tak povediac vyrastal. Tretia ukážka je vzhľadom na svoju formu na prvý pohľad určená skôr mladšiemu publiku, rovnako výrazne sa však dotýka spomenutej témy.
Nekonečno
Pri schodoch ma čaká dievčina v károvaných šatách. O chvíľu ma prevedie budovou. Krucifix, aj s opätkom, kedy už opravia ten schod, ale poďme, keď si už tu. Vzápätí nás predbehne uponáhľaná postava v károvanom saku. Na chvíľu sa pristaví. Nervózne si uvoľní uzol na kravate. Akoby cez ňu práve dostal elektrický šok. Kývne mi hlavou a dodá: – Tak nová… Hm… Všetci sme tu len čísla.
Pozriem sa kútikom oka na svoju sprievodkyňu. Mávne rukou. Zídeme ďalej po schodoch. Aspoň tie nie sú kárované…
Cestou rozmýšľam, aké číslo by mu sedelo. Vrhnem naňho ešte raz rýchly pohľad. Práve otvára dvere na nižšom poschodí. Prejde celá večnosť, kým stisne kľučku a vojde do dverí. Akoby ho z opačnej strany ktosi tlačil späť. V duchu ho nazvem Nekonečno.
Vojdeme do kancelárie. Kolegyňa mi uponáhľane predstaví ostatných: mladého, zľahka plešivejúceho muža a mladučkú dievčinu, ktorá práve pozorne, jeden po druhom, študuje svoje nechty. Hneď nato sa dozviem prvý zákulisný trik: – Ľudia nám sem posielajú rozstrihané kreditky, čo chcú zrušiť. Väčšinou ich vložia do sprievodného listu, chápeš, takže keď vložíš obálku do stroja na otváranie obálok hore nohami, nerozrežeš list, len obálku. A rozstrihaná kreditka ti krásne vypadne rovno do dlane…
Nemám zatlieskať?
Mimovoľne si spomeniem na inzerát z personálnej agentúry. Ideálna príležitosť pre mladých perspektívnych absolventov. Predchádzajúca prax sa nepožaduje… Nad nastavenými dlaňami sa mi popri kúskoch rozstrihaných zrušených kreditných kariet vznáša aj veta, ktorú mi úchytkom šepla pani v personálnej agentúre: – A ste si istá, že to zvládnete?!
- Teraz ich treba pozliepať lepiacou páskou a prefotiť, aby bolo dobre vidieť ich číslo, podrobne ma informuje kolegyňa o náplni práce.
- A čo potom?
- Potom ich prefotíš, kópiu s číslom založíš do spisu. Kreditku zoskartuješ. To budeš robiť prvé dva týždne, potom začneš postupne robiť aj na zmluvách pre klientov. Teda, na tých najjednoduchších, to by zvládol aj každý… No – každý!
Uhm… Skĺznem pohľadom po osobitne stojacom stole s prázdnou stoličkou, cez ktorú je prehodený modrozelený sveter a kockovaný šál.
- Šéfka je až do tretej na školení, ale o nejakú polhoďku sa u nás určite zastaví jej šéfka. Je totálna pohoďáčka, však uvidíš… Teraz poďme na kávu, máme máme na to celú štvrťhodinu. Predstavím ti ostatných.
Len čo sa vrátime späť z neútulnej kaviarne, usmievavá šéfka našej šéfky si k nám príde po poštu. Prezerá si faktúry. S kolegom pritom rozoberá včerajší diel akéhosi seriálu. Vtom mi zazvoní mobil. Presnejšie zakváka, lebo od synovcovej návštevy mám stále nastavené zvonenie Žabka. Šéfka našej šéfky zdvihne hlavu od faktúry. Úsmev je preč: – Bola si na prestávke celých se-dem-násť minút… a ešte tu máš aj mobil?! Pohľad mi úplne mimovoľne padne na mobil na stole vedľa modrozeleného svetra. Aj na ten v kolegovom vrecku. – Mrzí ma to, hneď si vypnem zvuk, mobil tu mám, lebo nenosím hodinky, – vysvetlím. Šéfka mojej šéfky sa narovná a ako z učebnice pre cudzincov, pomaly a dôrazne, vysloví každé slovo: Lenže my tu, mladá dáma, pracujeme s dôvernými údajmi. A mobily sú tu úplne za-ká-za-né. Potom sa nenútene otočí a elegantne vyjde z miestnosti. E-le-gan-tne.
- Okamžite bež na chodbu, kým je ešte tam a rýchlo si ten mobil odnes do kabáta. Tak, aby ťa videla, zasyčí na mňa kolega.
- V ďalšom živote. Veď aj ty ho tu máš, odvrknem.
- Hej, lenže nie som taký blbý, aby som sa dal chytiť… Čo si už úplne mimo?? Padaj na chodbu a tak, aby ťa videla, tam odlož ten mobil.
- Ktovie, kto je tu mimo…, začnem, on ma však už medzitým postrkáva ku dverám a sprisahanecky mi šepne do ucha: – Robím to pre tvoje dobro. Hlavou mi prebleskne starý Lecov aforizmus: – Všetci chcú vaše dobro, nedajte si ho vziať, – a pritom mi unikne kus ďalšej kolegovej vety: – … profesionálna samovražda!.
- Čože?! pozriem sa naňho nechápavo, s rukou na kľučke dverí.
- Ak tam teraz okamžite nepôjdeš, tak to môžeš rovno odísť z tejto budovy a už sa nikdy nevrátiť. Bola by to proste profesionálna samovražda.
Viem, čo sa mi tým svojsky snaží povedať. Predstavivosť mi však pracuje naplno. Namiesto zničenej kariéry si na okamih predstavím samu seba ako nádejného samovraha, čo si sám vykope vkusný, symetrický hrob, uviaže si na strome nad ním úhľadnú slučku, navlečie do nej tvár s čerstvým mejkapom a vo sviatočných šatách si spod nôh profesionálne odkopne moderný, všestranne použiteľný ebenový stolček…
Poslušne cupitám k vešiakom. Pomaly vložím mobil do vrecka na svojom kabáte. Šéfka mojej šéfky sa nenútene zhovára s dievčinou na recepcii. V tej chvíli si uvedomím, že ona vlastne všetko robí nenútene… Asi nenútene aj serie, povedal by môj tatko. Zdvihnem zo zeme šál, čo medzitým spadol. Hmatom sa ešte raz presvedčím, že mobil je naozaj vo vrecku kabáta. Je naozaj tam. A ja začínam sama sebou naozaj pohŕdať…
Za oknom kancelárie ubehne dvadsať dní a dvadsiaty prvý ma opäť zastihne v kancelárii:
- Pozerali ste včera Zúfalé manželky? nadhodí ráno jedna z kolegýň.
- Myslíte, že Bree sa nakoniec rozíde s Rexom? A že sa dá dokopy s tým lekárnikom?, otočí sa so svojou otázkou postupne na každého.
- Neviem, odvetím popravde, keď pohľadom zavadí o mňa.
- Čože?! Ty nepozeráš Zúfalé manželky?
- Nie, pokrčím plecom.
- Prečo?
- My totiž… nepozeráme televízor.
- A prečo ho nepozeráte? To ho akože nemáte? – kolegyňa stíši rádio. Pološeptom mi povie: Tak to skočte do Domácich potrieb, napravo od vlakovej stanice, hneď za mostom. Na prvom poschodí majú aj bazár, veci z druhej ruky. Fakt za facku. Lacno tam zoženieš aj dobrú farebnú telku. A..
- No, my vlastne televízor máme. Majiteľ bytu nám tam jeden nechal, preruším ju.
- Tak prečo ho nepozeráte? Kde je?
- V skrini, odpoviem už tak trochu zúfalo. Mám pocit, že som si práve zase, zavesená v slučke na strome, spod nôh odkopla pomyselný ebenový stolček… Kolegyňa sprava prestane písať správu a položí mobil na stôl. Na okamih sa na mňa zahľadí, akoby som práve svetu prezradila, že nielenže spávam nahá, ale neobliekam sa ani, keď vyjdem na ulicu, a to všetko len preto, aby som ušetrila prací prášok…
- Čože?! A prečo ho vlastne nepozeráte?, počujem po tretíkrát rovnakú otázku. Začínam mať pocit, že je to nejaký homonymný šifrovací kód, ktorý sa sa síce vyslovuje rovnako, ale jemnou zmenou intonácie veta tajomne mení význam a hodí sa vlastne do akejkoľvek situácie:
- A prečo ho nepozeráte?, spýtavo a trochu uponáhľane.
- Štvrť na päť.
- A prečo ho nepozeráte?, sústredene.
- Myslím, že to bude karburátor…
- A prečo ho nepozeráte? znalecky
- Máte pravdu – je z druhej ruky. Lenže má len štyri roky! Keby som tušil, čo je to za cárach, určite nekupujem na bazári…
- A prečo ho nepozeráte? profesionálne a zdvorilo.
- Poprosím pizzu Štyri ročné obdobia a jablkový džús.
- A prečo ho nepozeráte?, doplňujúca otázka.
- A ešte tiramisu, to bude všetko.
Z úvah ma vytrhne netrpezlivý kolega:
- A prečo ho nepozeráte??? Tie isté štyri slová znejú už nástojčivo, priam hrozivo. To už na nás hľadí celá kancelária. Kolega ma prevŕtava modrými očami. Dve kolegyne, z pravej a ľavej strany kancelárie, sa nás sústredene dívajú. Akoby rozhodovali pri sieti a práve váhali s verdiktom, či loptička spadla na moju alebo jeho stranu siete.
- Lebo nechceme, odpoviem do ticha.
Čiarové rozhodkyne aj vypočúvateľ mi pohľadom dávajú jasne najavo, že loptička spadla na moju stranu siete a je mečbal.
Kolega sa nadýchne a vystrelí raketové eso:
- A o čom sa potom večer doma rozprávate?!
Koniec zápasu.
Asi po dvoch týždňoch sa chodbe opäť stretnem s Nekonečnom. Stojí pri skartovačke, uvážlivo do nej kladie prvú, druhú a tretiu zápisnicu z rokovaní a prehodí: – Človek tu tak strašne dlho musí čakať na povýšenie. Mohol som zobrať tú ponuku, čo som mal, ale zase… bolo by to vrátiť sa profesionálne o dva roky dozadu… Poslednú vetu nechá roztržito visieť vo vzduchu. Ďalej skartuje, čo mu príde pod ruku. Až mám pocit, že, ako sa tak nakláňa nad skartovačku, stroj mu spolu s papiermi každú chvíľu strhne aj kravatu a zoskartuje ho celého. Nekonečno rozstrapkané na drobné v útrobách mašinérie.
- A ty čo? Inak ako? Dobre? položí mi odrazu tri otázky naraz, akoby chcel v jednej minúte dobehnúť všetky tie týždne, počas ktorých sme sa len letmo míňali na chodbách a zdravili kývnutím hlavy.
- Čo ja viem… Predstav si, že včera večer som všetko dokončila. Všetky zmluvy vybavené a poslané. A ráno prídem a nájdem si na stole desať ďalších aj s lístkom od šéfky, že neplním plán. Ale kde sa tam, dofrasa, vzali? Včera som mala všetko hotové. Oni sa tam proste – množia…,” mávnem ironicky rukou.
- Tak to ich potom musíš držať oddelene! ozve sa Nekonečno s takmer plachým smiechom. Rozosmejem sa a v tej chvíli si ho, úplne nečakane a navzdory prvému dojmu, celkom obľúbim. Škoda, mohli sme spolu celkom dobre vychádzať, napadne mi takmer nostalgicky.
- Podrž mi to, prosím ťa, na chvíľočku, všimne si Nekonečno svoj vibrujúci mobil a dodá: nesiem to šéfovi z personálneho a nechcem to tu nechať len tak ležať. Dá mi do rúk obrovský spis a odbehne na chodbu telefonovať. Na okamih ho z nudy pootvorím. Pohľad mi padne na vytlačené súkromné emaily zamestnancov. Radšej to hneď zase zavriem. Nekonečno je o minútu naspäť, tak mu len mlčky podám spis.
- Prepáč. volala mi žena, malá má zase horúčku. A – vďaka!
Malá hodinová ručička na stene kancelárie sa konečne dopachtí tesne nad päťku a tam si na minútu vydýchne. Vstanem. Mávnem rukou na pozdrav kolegom z kancelárie, ktorí už o 16:58 stoja pred dverami, aby nestrácali drahocenné sekundy. Presne o 18:00 sa ako tajní agenti rozpŕchnu na všetky strany. Pomaly si oblečiem kabát. Cestou von prejdem opäť popri kopírke a skartovačke, v ktorej Nekonečno skartuje zápisnice, nádeje na povýšenie a čas. Takmer nebadane sa na mňa usmeje. – Čau, tak zase zajtra… Na okamih sa pristavím a zaváham. Nakoniec mu len opätujem úsmev. – Čau! Tak zajtra, zaklamem s rukou na kľučke. Prejdem dverami, zatvorím ich a vyjdem von. S pokojom profesionálneho samovraha.
Pour télécharger le travail de Master intitulé Le changement de langue usuelle chez les nouveaux locuteurs du galicien – neofalantes (en français), cliquez sur le nom du fichier.
Se quer descarregar o trabalho de master intitulado A Mudança de Língua Usual nos Novos Locutores de Galego – Neofalantes (em galego-português), faça um clique sobre o título.
Résumé
Dans une situation de contact de langues il existe très souvent une asymétrie concernant le prestige social des langues en présence. Dans une telle situation on peut observer la diminution du nombre de locuteurs de la langue dont le prestige est moindre. Cette diminution se caractérise par deux processus: la non transmission intergénérationnelle de la langue minorisée et le changement de langue usuelle vers la langue légitime.
Cependant, on peut observer, dans certains contextes sociolinguistiques, le changement inverse (de la langue légitime vers la langue minorisée). Tel est aussi le cas de la Galice où les deux langues en présence sont l’espagnol (langue légitime) et le galicien (langue minorisée). Notre travail portera sur le changement de langue usuelle en Galice, à savoir le passage de l’espagnol vers le galicien.
L’un des aspects lié à ce changement de langue usuelle est celui de la recherche d’une identité. La question de la relation entre la langue et l’identité constitue un thème-clé dans les processus de mondialisation et, en particulier, dans le contexte de l’intégration européenne. Par conséquent, l’une des questions fondamentales de notre travail portera sur la recherche des liens entre la langue et l’identité chez le groupe des nouveaux locuteurs du galicien.
Voici la traduction d’un extrait du livre de poèmes Erótica écrit par Alberte Momán (version bilingue portugais-français).
Eis a tradução dum extrato do poemário Erótica da autoria de Alberte Momán (versão bilingue galego-português/francês).
Merci à Fred pour le ‘feu vert’.
Erótica
Alberte Momán
http://moman.wordpress.com
ISBN: 978-1-4092-1644-5
Sélection des poèmes et traduction par
Vlasta Momán Kováčová
Saying again
If you do not teach me I shall not learn
Samuel Beckett
|
do sangue nas mãos
levo-te dentro
porque também eu sou ferida
|
du sang sur les mains
je te porte en moi
car moi aussi je suis blessure |
|
abraça-me
como o úbere do mundo
e verás deslizar do caucho
o látex da vida
a goma elástica
sobre o rosto
asfixiado
|
prends-moi dans tes bras
comme le téton du monde
et tu verras glisser du caoutchouc
le latex de la vie
la gomme élastique
sur le visage
asphyxié
|
|
traça
concretamente
no compor um corpo longe de um mesmo
ali onde outrora nada existira
aguardando um retorno que o salve
|
trace
concrètement
dans un tout un corps loin de lui-même
là où autrefois rien n’existait
en espérant un retour qui le sauve |
|
sinceramente
conseguir na distância
apalpar o teu aroma
de orgasmo
na distância
sofrer os temores teus
na distância
tão meus
como este ácido
ventre em que destilo
o amor ódio das tuas carnes
|
sincèrement
arriver à
palper à distance ton arôme
d’orgasme
à distance
souffrir de tes craintes
à distance
tout aussi miennes
que cet ventre
acide dans lequel je distille
l’amour-haine de tes chairs
|
|
sofrendo o prazer
dos silêncios
perdendo
a elegância
no esforço
sente-te longe
o meu suor escorrega
nos sulcos da tua diversão
inocente
longe
onde
não te emprenhe o meu orgasmo
de tédio
|
souffrant du plaisir
des silences
perdant
mon élégance
dans mes efforts
te sentant à distance
ma sueur glisse
dans les plis de ta diversion
innocente
loin
là où
tu ne deviendras pas enceinte par mon orgasme
d’ennui |
|
é formosa e inacessível
como todas as formosas
e inacessíveis
que cravaram os olhos
longe do meu desejo
é formosa
e inacessível
aprendi
a amar
a distância entre ambos
|
elle est ravissante et inaccessible
comme toutes les ravissantes
et les inaccessibles
qui ont fixé leur regard
loin de mon désir
elle est ravissante
et inaccessible
j’ai appris
à aimer
la distance entre nous |
