Nekonečno

Nekonečno

Pri schodoch ma čaká dievčina v károvaných šatách. O chvíľu ma prevedie budovou. Krucifix, aj s opätkom, kedy už opravia ten schod, ale poďme, keď si už tu. Vzápätí nás predbehne uponáhľaná postava v károvanom saku. Na chvíľu sa pristaví. Nervózne si uvoľní uzol na kravate. Akoby cez ňu práve dostal elektrický šok. Kývne mi hlavou a dodá: – Tak nová… Hm… Všetci sme tu len čísla.

Pozriem sa kútikom oka na svoju sprievodkyňu. Mávne rukou. Zídeme ďalej po schodoch. Aspoň tie nie sú kárované…

Cestou rozmýšľam, aké číslo by mu sedelo. Vrhnem naňho ešte raz rýchly pohľad. Práve otvára dvere na nižšom poschodí. Prejde celá večnosť, kým stisne kľučku a vojde do dverí. Akoby ho z opačnej strany ktosi tlačil späť. V duchu ho nazvem Nekonečno.

Vojdeme do kancelárie. Kolegyňa mi uponáhľane predstaví ostatných: mladého, zľahka plešivejúceho muža a mladučkú dievčinu, ktorá práve pozorne, jeden po druhom, študuje svoje nechty. Hneď nato sa dozviem prvý zákulisný trik: – Ľudia nám sem posielajú rozstrihané kreditky, čo chcú zrušiť. Väčšinou ich vložia do sprievodného listu, chápeš, takže keď vložíš obálku do stroja na otváranie obálok hore nohami, nerozrežeš list, len obálku. A rozstrihaná kreditka ti krásne vypadne rovno do dlane…

Nemám zatlieskať?

Mimovoľne si spomeniem na inzerát z personálnej agentúry. Ideálna príležitosť pre mladých perspektívnych absolventov. Predchádzajúca prax sa nepožaduje… Nad nastavenými dlaňami sa mi popri kúskoch rozstrihaných zrušených kreditných kariet vznáša aj veta, ktorú mi úchytkom šepla pani v personálnej agentúre: – A ste si istá, že to zvládnete?!

- Teraz ich treba pozliepať lepiacou páskou a prefotiť, aby bolo dobre vidieť ich číslo, podrobne ma informuje kolegyňa o náplni práce.
- A čo potom?
- Potom ich prefotíš, kópiu s číslom založíš do spisu. Kreditku zoskartuješ. To budeš robiť prvé dva týždne, potom začneš postupne robiť aj na zmluvách pre klientov. Teda, na tých najjednoduchších, to by zvládol aj každý… No – každý!

Uhm… Skĺznem pohľadom po osobitne stojacom stole s prázdnou stoličkou, cez ktorú je prehodený modrozelený sveter a kockovaný šál.

- Šéfka je až do tretej na školení, ale o nejakú polhoďku sa u nás určite zastaví jej šéfka. Je totálna pohoďáčka, však uvidíš… Teraz poďme na kávu, máme máme na to celú štvrťhodinu. Predstavím ti ostatných.

Len čo sa vrátime späť z neútulnej kaviarne, usmievavá šéfka našej šéfky si k nám príde po poštu. Prezerá si faktúry. S kolegom pritom rozoberá včerajší diel akéhosi seriálu. Vtom mi zazvoní mobil. Presnejšie zakváka, lebo od synovcovej návštevy mám stále nastavené zvonenie Žabka. Šéfka našej šéfky zdvihne hlavu od faktúry. Úsmev je preč: – Bola si na prestávke celých se-dem-násť minút… a ešte tu máš aj mobil?! Pohľad mi úplne mimovoľne padne na mobil na stole vedľa modrozeleného svetra. Aj na ten v kolegovom vrecku. – Mrzí ma to, hneď si vypnem zvuk, mobil tu mám, lebo nenosím hodinky, – vysvetlím. Šéfka mojej šéfky sa narovná a ako z učebnice pre cudzincov, pomaly a dôrazne, vysloví každé slovo: Lenže my tu, mladá dáma, pracujeme s dôvernými údajmi. A mobily sú tu úplne za-ká-za-né. Potom sa nenútene otočí a elegantne vyjde z miestnosti. E-le-gan-tne.

- Okamžite bež na chodbu, kým je ešte tam a rýchlo si ten mobil odnes do kabáta. Tak, aby ťa videla, zasyčí na mňa kolega.

- V ďalšom živote. Veď aj ty ho tu máš, odvrknem.

- Hej, lenže nie som taký blbý, aby som sa dal chytiť… Čo si už úplne mimo?? Padaj na chodbu a tak, aby ťa videla, tam odlož ten mobil.

- Ktovie, kto je tu mimo…, začnem, on ma však už medzitým postrkáva ku dverám a sprisahanecky mi šepne do ucha: – Robím to pre tvoje dobro. Hlavou mi prebleskne starý Lecov aforizmus: – Všetci chcú vaše dobro, nedajte si ho vziať, – a pritom mi unikne kus ďalšej kolegovej vety: – … profesionálna samovražda!.

- Čože?! pozriem sa naňho nechápavo, s rukou na kľučke dverí.

- Ak tam teraz okamžite nepôjdeš, tak to môžeš rovno odísť z tejto budovy a už sa nikdy nevrátiť. Bola by to proste profesionálna samovražda.

Viem, čo sa mi tým svojsky snaží povedať. Predstavivosť mi však pracuje naplno. Namiesto zničenej kariéry si na okamih predstavím samu seba ako nádejného samovraha, čo si sám vykope vkusný, symetrický hrob, uviaže si na strome nad ním úhľadnú slučku, navlečie do nej tvár s čerstvým mejkapom a vo sviatočných šatách si spod nôh profesionálne odkopne moderný, všestranne použiteľný ebenový stolček…

Poslušne cupitám k vešiakom. Pomaly vložím mobil do vrecka na svojom kabáte. Šéfka mojej šéfky sa nenútene zhovára s dievčinou na recepcii. V tej chvíli si uvedomím, že ona vlastne všetko robí nenútene… Asi nenútene aj serie, povedal by môj tatko. Zdvihnem zo zeme šál, čo medzitým spadol. Hmatom sa ešte raz presvedčím, že mobil je naozaj vo vrecku kabáta. Je naozaj tam. A ja začínam sama sebou naozaj pohŕdať…

Za oknom kancelárie ubehne dvadsať dní a dvadsiaty prvý ma opäť zastihne v kancelárii:

- Pozerali ste včera Zúfalé manželky? nadhodí ráno jedna z kolegýň.
- Myslíte, že Bree sa nakoniec rozíde s Rexom? A že sa dá dokopy s tým lekárnikom?, otočí sa so svojou otázkou postupne na každého.
- Neviem, odvetím popravde, keď pohľadom zavadí o mňa.
- Čože?! Ty nepozeráš Zúfalé manželky?
- Nie, pokrčím plecom.
- Prečo?
- My totiž… nepozeráme televízor.
- A prečo ho nepozeráte? To ho akože nemáte? – kolegyňa stíši rádio. Pološeptom mi povie: Tak to skočte do Domácich potrieb, napravo od vlakovej stanice, hneď za mostom. Na prvom poschodí majú aj bazár, veci z druhej ruky. Fakt za facku. Lacno tam zoženieš aj dobrú farebnú telku. A..
- No, my vlastne televízor máme. Majiteľ bytu nám tam jeden nechal, preruším ju.
- Tak prečo ho nepozeráte? Kde je?
- V skrini, odpoviem už tak trochu zúfalo. Mám pocit, že som si práve zase, zavesená v slučke na strome, spod nôh odkopla pomyselný ebenový stolček… Kolegyňa sprava prestane písať správu a položí mobil na stôl. Na okamih sa na mňa zahľadí, akoby som práve svetu prezradila, že nielenže spávam nahá, ale neobliekam sa ani, keď vyjdem na ulicu, a to všetko len preto, aby som ušetrila prací prášok…
- Čože?! A prečo ho vlastne nepozeráte?, počujem po tretíkrát rovnakú otázku. Začínam mať pocit, že je to nejaký homonymný šifrovací kód, ktorý sa sa síce vyslovuje rovnako, ale jemnou zmenou intonácie veta tajomne mení význam a hodí sa vlastne do akejkoľvek situácie:

- A prečo ho nepozeráte?, spýtavo a trochu uponáhľane.
- Štvrť na päť.

- A prečo ho nepozeráte?, sústredene.
- Myslím, že to bude karburátor…
- A prečo ho nepozeráte? znalecky
- Máte pravdu – je z druhej ruky. Lenže má len štyri roky! Keby som tušil, čo je to za cárach, určite nekupujem na bazári…

- A prečo ho nepozeráte? profesionálne a zdvorilo.
- Poprosím pizzu Štyri ročné obdobia a jablkový džús.
- A prečo ho nepozeráte?, doplňujúca otázka.
- A ešte tiramisu, to bude všetko.

Z úvah ma vytrhne netrpezlivý kolega:

- A prečo ho nepozeráte??? Tie isté štyri slová znejú už nástojčivo, priam hrozivo. To už na nás hľadí celá kancelária. Kolega ma prevŕtava modrými očami. Dve kolegyne, z pravej a ľavej strany kancelárie, sa nás sústredene dívajú. Akoby rozhodovali pri sieti a práve váhali s verdiktom, či loptička spadla na moju alebo jeho stranu siete.

- Lebo nechceme, odpoviem do ticha.

Čiarové rozhodkyne aj vypočúvateľ mi pohľadom dávajú jasne najavo, že loptička spadla na moju stranu siete a je mečbal.

Kolega sa nadýchne a vystrelí raketové eso:

- A o čom sa potom večer doma rozprávate?!

Koniec zápasu.

Asi po dvoch týždňoch sa chodbe opäť stretnem s Nekonečnom. Stojí pri skartovačke, uvážlivo do nej kladie prvú, druhú a tretiu zápisnicu z rokovaní a prehodí: – Človek tu tak strašne dlho musí čakať na povýšenie. Mohol som zobrať tú ponuku, čo som mal, ale zase… bolo by to vrátiť sa profesionálne o dva roky dozadu… Poslednú vetu nechá roztržito visieť vo vzduchu. Ďalej skartuje, čo mu príde pod ruku. Až mám pocit, že, ako sa tak nakláňa nad skartovačku, stroj mu spolu s papiermi každú chvíľu strhne aj kravatu a zoskartuje ho celého. Nekonečno rozstrapkané na drobné v útrobách mašinérie.

- A ty čo? Inak ako? Dobre? položí mi odrazu tri otázky naraz, akoby chcel v jednej minúte dobehnúť všetky tie týždne, počas ktorých sme sa len letmo míňali na chodbách a zdravili kývnutím hlavy.

- Čo ja viem… Predstav si, že včera večer som všetko dokončila. Všetky zmluvy vybavené a poslané. A ráno prídem a nájdem si na stole desať ďalších aj s lístkom od šéfky, že neplním plán. Ale kde sa tam, dofrasa, vzali? Včera som mala všetko hotové. Oni sa tam proste – množia…,” mávnem ironicky rukou.

- Tak to ich potom musíš držať oddelene! ozve sa Nekonečno s takmer plachým smiechom. Rozosmejem sa a v tej chvíli si ho, úplne nečakane a navzdory prvému dojmu, celkom obľúbim. Škoda, mohli sme spolu celkom dobre vychádzať, napadne mi takmer nostalgicky.

- Podrž mi to, prosím ťa, na chvíľočku, všimne si Nekonečno svoj vibrujúci mobil a dodá: nesiem to šéfovi z personálneho a nechcem to tu nechať len tak ležať. Dá mi do rúk obrovský spis a odbehne na chodbu telefonovať. Na okamih ho z nudy pootvorím. Pohľad mi padne na vytlačené súkromné emaily zamestnancov. Radšej to hneď zase zavriem. Nekonečno je o minútu naspäť, tak mu len mlčky podám spis.

- Prepáč. volala mi žena, malá má zase horúčku. A – vďaka!

Malá hodinová ručička na stene kancelárie sa konečne dopachtí tesne nad päťku a tam si na minútu vydýchne. Vstanem. Mávnem rukou na pozdrav kolegom z kancelárie, ktorí už o 16:58 stoja pred dverami, aby nestrácali drahocenné sekundy. Presne o 18:00 sa ako tajní agenti rozpŕchnu na všetky strany. Pomaly si oblečiem kabát. Cestou von prejdem opäť popri kopírke a skartovačke, v ktorej Nekonečno skartuje zápisnice, nádeje na povýšenie a čas. Takmer nebadane sa na mňa usmeje. – Čau, tak zase zajtra… Na okamih sa pristavím a zaváham. Nakoniec mu len opätujem úsmev. – Čau! Tak zajtra, zaklamem s rukou na kľučke. Prejdem dverami, zatvorím ich a vyjdem von. S pokojom profesionálneho samovraha.